Give me love - 2.časť

Title : Give me love

By : Veronica

Part : 2 - Nový domov

Prebudila som sa do krásneho slnečného dňa . Bola som plná energie , mala som aj dobrú náladu . Lenže tá dobrá nálada pominulo , po tom čo som si spomenula že dneska odlietame do Londýna . Vstala som z postele a pozrela som sa na mobil , aby som zistila koľko je hodín . Bolo pol 8 . Vyšla som z izby a všade bolo prázdno . Jedine čo tu bolo , bol nábytok , krabice a kufre . Z obývačky som prešla do kuchyne , kde sedela mama s otcom .

„Dobré ráno slniečko . O 2 hodiny odchádzame , tak by si sa už mohla obliecť .“ Usmiala sa na mňa mama . Úsmev som jej neopätovala . Bez duše som si sadla k stolu a zjedla som raňajky , ktoré mi pripravila mama . Po raňajkách som vstala od stola a prešla som do svojej izby . Z kufra som vytiahla nejaké oblečenie a vo svojej izbe som sa prezliekla . Vlasy som si dala do drdola a na oči som si dala len špirálu . Vyšla som zo svojej kúpeľne a porozhliadla som sa po svojej izbe . Slzy mi tiekli po líci . Všetky tie spomienky , všetko čo som prežila ostáva tu . Tu v mojej izbe . Sadla som si na zem a rozmýšľala som nad všeličím . Z rozmýšľania ma prebudila mama .

„Lili poď . Už ideme . Dole na náš čaká taxík .“

„A čo krabice a kufre ?“

„Prišiel sťahovák . On odnesie do Londýna všetky krabice a kufre nesieme my .“

Vstala som zo studenej zeme a vyšla som z izby . Posledný krát som sa pozrela do izby a zatvorila som dvere . Schmatla som kufre a vyšla som z bytu . Na vchodových dverách už visela cedulka

„NA PREDAJ“ .

 Smutne som vstúpila do výťahu a zišla som dole .

Sedela som v letiskovej hale a v ušiach som mala MP3 . Rozmýšľala som nad tým , že čo budem robiť sama v Londýne . Z môjho rozmýšľania ma prebral , niekto kto do mňa drgol zozadu . Otočila som sa a tam stála Zuzka a Kaťa . Rýchlosťou blesku som vyskočila zo stoličky a už som visela na Zuzkin krku a potom aj na Katinom . „Lili , budeš nám chýbať .“

„Viete o tom , že aj vy mne . Vôbec nechcem ísť . Ja chcem ostať tu , tu s vami .“ Objala som ich a počula som ako si niekto odkašľal .

Otočila som sa a na moje prekvapenie tam stál Erik . Rozbehla som sa k nemu .

„Lili , prepáč ako som sa k tebe včera správal . Nevedel som spracovať informáciu , že už nebudeš so mnou .Prepáč mi to .“

„Nie je to len tvoja vina .“ Objala som ho tak silno , ako som len vedela .

„Lili ! Už musíme ísť .“ Prišla ku mne mama .

„Ahoj , ľúbim ťa .“ Objala som Erika naposledy a letmo som ho pobozkala .

 Prišla som k dievčatám , objala som ich a odkráčala som s rodičmi k lietadlu .

Už sme doleteli . Sedeli sme v taxíku a ja som sa pozerala von oknom . Mama s otcom sa na niečom smiali .

„Už sme tu .“ Zahlásil šofér .

Otec mu zaplatil a vystúpili sme pred veľkým dvojposchodovým domom , s veľkými francúzskými oknami , živým plotom a s anglickým trávnikom .

„Mami ? My sa vážne sem sťahujeme ?“ Iba s úsmevom na perách mi prikývla .

Schmatla som kufre a vbehla som dovnútra . Vo vnútri to bolo ešte krajšie ako vonka . Priestranná chodba , napravo obývačky s hnedou dlážkou . Uprostred obývačky bol kožený gauč , pred ním sklenený konferenčný stolík a pod ním „chlpatý“ koberec , pred stolíkom bol krb a nad ním na stene bola zavesená plazma . Proste luxus . Obývačky bola spojená s priestrannou kuchyňou , kuchynská linka bola z bieleho dubu , aby ladila s koženou sedačkou v obývačke a s koženými stoličkami v jedálenskej časti v kuchyni . Z obývačky sa dalo prejsť na druhú stranu domu , teda do knižnice , teda aj do pracovne môjho otca . Otec si vždy potrpí na tom , aby mal čo najlepšie prostredie na bankové záležitosti . Teda to znamená , že to tejto časti domu budem chodiť najmenej . Teda vráťme sa k opisu domu . Z knižnice / pracovne viedli ešte jedny dvere a to späť na chodbu . Vrátila som sa tam a vyšla som na poschodie . Napravo boli 2 dvere a naľavo 3 . Vybrala som sa teda napravo . Vošla som do prvých dverí , uprostred izby stál manželská posteľ , vedľa nej 2 nočné stolíky s lampou na jednej i na druhej . Oproti postele bol stolík a na ňom TV , vedľa stolíka z jednej strany bola skriňa a z druhej strany komoda . Z izby ešte viedli 2 dvere , jedny na balkón a druhé do kúpeľne . V kúpeľni bol len jednoduchý sprchový kút  , dve umývadlá a WC . Z kúpeľne sa ešte dalo vrátiť na chodbu , teda tie 2 dvere videli do spálne a do kúpeľne . Prešla som naľavo . Otvorila som dvere a vstúpila som dnu . Nemohla som uveriť ! Táto izba bola oveľa väčšia ako predošlá , uprostred izby stála manželská posteľ , na bokoch nočné stolíky taktiež s lampou na oboch stranách . Oproti postele bol písací stôl s Macbookom . Z izby viedli ešte 3 dvere . Jedny boli na balkón , druhé do kúpeľne , ktorá nebola ničím iná ako predošlá kúpeľňa , ale nemala som poňatia kam vedú 3 dvere . Otvorila som a zapla som svetlo . Stála som pred mojím šatníkom ! Sánka mi spadla niekam až k jadru Zeme . Dlho som sa nevedela spamätať z toho , že mám vlastný šatník ! Ale počkať ! Z kúpeľne viedli 3 dvere , jedny do mojej izby druhé na chodbu a tretie boh vie kam . Vrátila som sa do kúpeľne a otvorila som tajomné tretie dvere . Vošla som dnu a nechápala som o čo ide . Izba bola asi taká veľká , ako spálňa , ale namiesto manželskej postele tam bola postieľka pre malé deti . Celá izba vyzerala ako pre menšie dieťa . Žltá stena so striebornými mesičikmi a hviezdičkami na všetkých štyroch stranách izby . Uprostred izby , ako som už spomínala , stála postieľka so závesom Macko Pú , pri stenách komody z bieleho dubu a všade naokolo plyšové macíky . Z tejto izby sa nedalo víjsť na balkón , ale za to bola tá najsvetlejšia časť domu . Nerozumela som o čo tu ide .

„Načo by rodičia zariaďovala detskú izbu , ak .... . Preboha !“ Vykríkla som a bežala som naspäť dole k rodičom .Mama sa už usadila vo svojej novej kuchyni .

„Mami ?“ Nechápavo som sa na ňu pozerala .

„Áno Lili ?“

„Prečo je v jednej izbe detský nábytok , akože ty si tehotná ?“ Pozerala som na ňu ako teľa na nové vráta .

„No vieš , my sme ti to už chceli povedať . Ale nakoniec sme sa rozhodli , že ti to poviem tu v Londýne .“ Začala mi to vysvetľovať , ako keby mi to nestačilo na rovinu povedať že je tehotná . „Takže áno , áno som tehotná ! Budeš mať súrodenca .“ Usmiala sa na mňa .

Ja som stála uprostred kuchyne ako taká socha a pozerala som do blba .

„Preboha ! Ako teším sa , ale ja som nikdy nechcela mať súrodenca ! Bola som zvyknutá na to , že som jedináčik a teraz toto . Argh !“ Vyhŕkla som a vyšla som späť na poschodie .

V izbe som si vybalila oblečenie a v kľude som si sadla za moju novú lásku . Macbook . Nič zaujímavé nikde nebolo , tak som sa rozhodla že pôjdem troška preskúmať ulicu , kde bývam . Zišla som dole a pred dverami som zakričala na rodičov , že idem von a už ma nebolo .

Prechádzala som sa po ulici a celý čas som rozmýšľala nad tým , že čo budem robiť cez celé prázdniny sama . Prechádzala som sa , ale nikde ani len živej duše . Vytiahla som svoj mobil z vačku a volala som mame .

„Mami ?“ Ozvala som sa

„Áno Lili ?“

„Nevieš , či dneska nemajú sviatok a v Anglicku ? Alebo niečo také ?“

„Prečo ?“

„Lebo , na celej ulici ani živej duše a už ma to nebaví .“

„Tak poď domov .“

„Radšej sa porozprávam so psami ! Maj sa .“ Celá nahnevaná som zložila .

Ešte troška som sa prechádzala , kým som nenašla jeden park . Rozhodla som sa , že si pôjdem troška oddýchnuť . Už som bola takmer v parku , keď som uvidela nejakého chlapca , ako sedí na lavičke . Povedala som si že si k nemu sadnem , predsa sa nebudem ešte aj v parku nudiť . Nič tým nestratím , keď si sadnem k jednému chalanovi .

„Ahoj .“ Pozdravila som sa a milo som sa usmiala .

Chalan sa na mňa ani len nepozrel , mal na hlave kapucňu a na očiach Wayfarerky .

„Haló ?! Si tu prítomný ?“ Ešte stále sa neozýval .

„Ehmm , aspoň sa ozvi . Vieš chcem aspoň vedieť , že či si človek alebo mimozemšťan , ktorý mi nerozumie ....“

„Ahoj“ Pozdravil .

„Aleluja ! Ty máš jazyk . To čo ti tak dlho trvalo ?“

Zasa sa neozýval .

„Ehmm , nechcem sa starať , hej ? Ale ty si človek ? Alebo ? Sa mýlim ? Vieš nepôsobíš ako človek . Nemyslím to v zlom .“ začala som . „asi“

„Vieš , nemôžem veľa rozprávať , lebo ma môže veľmi veľa ľudí spoznať .“

„Áááááá ! Ty si Barack Obama ! Alebo kto ?“ Začala som dobiedzať .

„Há há , si veľmi vtipná .“

„Troška humoru nezaškodí . Ver mi .“ Drgla som doňho . „Počuj ? Prečo si taký , no proste taký čudný ? Je pravda že ťa poznám sotva 2 minutý , ale prídeš mi taký zvláštny . Ako nie v zlom , môžeš to brať aj v zlom ....“ Uškrnula som sa . „Ale proste si iný ? Čím to asi bude ?“ Začala som sa robiť , akože tuho rozmýšľam .

„Dobre , dobre . Keď ti poviem kto som , tak mi už dáš pokoj ?“

„Na sto percent !“

Dal si dole kapucňu a wayfarerky . Ostala som sedieť s vyšpúlenými očami .

„Prekvapená ?“

„Maximálne ! Vieš , vravel si že ťa veľa ľudí spozná . Ale ja naopak , ja ani nemám poňatie , že kto si .“

„To nemyslíš vážne ?“

„Smrteľne !“

„Máte doma TV ? Rádio ? Internet ?“

„Áno ?“

„Tak potom asi ty si čudná , nie ja .“ Začal sa smiať , ako nejaký pacient z psychiatrie .

„Uhmm , si v pohode ? Nemám zavolať doktora ?“

„Nie“ Snažil sa tváriť vážne , ale nešlo mu to .

„Vyklop to už ! Kto preboha si ?“

„Harold Edward Styles , osobne .“Podal mi ruku .

„Už som to meno niekde počula .“ Robila som sa že zasa tuho rozmýšľam . „Už viem ! Myslím že také meno som čítala v zozname môjho uja . Len pre informáciu , môj ujo je psychiater !“

„Há há , vtipná si . Už ti to niekto povedal ?“

„Myslím že hej a dosť ľudí .“

Chcela som ešte niečo povedať , ale začal mi zvoniť mobil .

„Prosím ?!“ Ozvala som sa po slovensky . „Dobre , hneď idem .“ „Rozkaz šéfe !“ Mobil som odložila do vrecka a bola som pripravená odísť .

„Kam ideš ?“ Spýtal sa ma .

„Žeby domov ? Novinka že ?“

„Nie , ale nezájdeme dneska niekde ? Najlepšie by bolo sem do parku . Sem chodí málo ľudí a nik ma aspoň nespozná .“

„Dobre“

„Ehmm , kde bývaš ?“

Vytiahla som z vrecka papierik a napísala som tam adresu .

„Super ! O ulicu ďalej ako bývam ja s kamošmi .A ešte mi povieš ako sa voláš ?“

„Lili“

Vstala som z lavičky a išla som domov . „Ja som toho chalana už dakde videla ! Už viem ... Ale predsa , to nemôže byť on , či ? Pýtala som sa v sebe . „Ale ja si to zistím .“ Šibalsky som sa usmiala .

„Už som doma ! Čo je také súrne ?!“Vchádzala som do domu s nervami .

Práve dneska ma museli vyrušiť , keď som sa zabávala v parku .

„Ja ti len chcem povedať , že zajtra ideš do školy .“ Prišla ku mne mama .

„Čo ?! Čo preboha !“ Nevedela som ani , čo mám na to povedať ! „Načo do školy ?! Predsa už vysvedčenie mám ešte zo Slovenska ! Tak načo mi bude škola ? Čo tam budem robiť ?! Na akú školu idem ?!“Otázky som zo seba len tak sypala .

„Lili ! Ukľudni sa . Ideš do školy , aby si spoznala ľudí a aby si cez leto nesedela doma .“

„To vážne len kvôli tomu mám ísť do školy ? Vážne ?!“

„Áno , len kvôli tomu ! Už toľko nefrfľaj a choď do izby ! Večer ideme do reštaurácie !“

„Ja nejdem ! Ja večer idem von ! Som s niekým dohodnutá .“

„Nikoho tu nepoznáš .“

„V parku som spoznala . A ja do reštiky nejdem , ja idem von . Maj sa !“

Sedela som v izbe a vyberala som nejaké džínsy , v ktorých zájdem do parku .

„Lili ! Niekto ťa hľadá !“ Kričala mama zdola .

Zišla som dole a ....